Nezmyselný, nezáživný, nudný blog. Ako ja.

Zbohom Cassie

10. září 2015 v 14:56 | Cassie
Stojím na križovatke svojho života a bojím sa pohnúť. Vybrať si smer. Vrátiť sa nemôžem. Nechcem. Minulosť je príliš temná. Vlastne si nie som úplne istá, či si tie temné veci nenesiem so sebou. Možno sa toho už nikdy nezbavím.

Mať blog je ako obnažiť svoju dušu. A ukázať sa svetu nahá. Alebo aspoň tým pár ľuďom, ktorí tu občas zablúdia. Tichí svedkovia, publikum v mojej vlastnej divadelnej hre. A ja vám odhaľujem mojich tajných démonov. Moje sklamania, bolesť, myšlienky. Plne vám dôverujem, že o nich nikomu nepoviete a ja sa tak necítim úplne osamelá vo svete, kde nepatrím.

Myslím, že toto je niečo, čo v obyčajnom živote chýba. Dôvera. Mám desiatky priateľov, no koľkým z nich by som bola ochotná ukázať tento blog? Nikomu. Prečo vlastne? Bojím sa, že ma budú súdiť? Že neudržia tajomstvo? Že sa odo mňa odvrátia? Možno.

Milujem tento blog. Za tých 18 mesiacov mi bol najvernejším priateľom, spoločníkom, strážcom mojich tajomstiev. Občas si čítam svoje staré články a pozorujem, ako veľmi som sa za to obdobie zmenila. Neviem, či k lepšiemu, alebo horšiemu. Asi to nie je podstatné. No stále som to ja. Bez pretvárky, bez lží. Na nič sa tu nemusím hrať. Nemusím sa tváriť ako poslušná dcéra, ochotná kamarátka ani milujúca priateľka. Nemusím a to je na tom krásne.

Písanie mi vždy pomáha. Hlavne, keď som na dne. Pozbieram kúsky svojho zúfalstva, sklamaní, beznádeje a píšem. A zrazu sa cítim voľná. Slobodná. Nič na svete mi nedáva tento pocit. Aspoň nie taký trvácny. Preto s tým nikdy neprestanem. Mojím jediným skutočným snom je napísať knihu, ktorá by sa dotkla duší, ktoré blúdia svetom podobne ako ja. Neviem, či na to mám a či sa mi to niekedy podarí. No ak som sa niekedy dotkla niekoho z vás, aspoň trošku, potom to možno nie je nemožné a som šťastná, že som to dokázala.

Už asi viete, k čomu tento článok smeruje. A ak nie, potom vám to uľahčím. Končím.

Nie s písaním ani s blogovaním. To by mi prinieslo viac bolesti ako čokoľvek iné. Musím však opustiť tento zápisník. Asi rozumiete prečo. Vždy je mi smutno, keď o svojom blogu musím premýšľať ako o blogu, ktorý je poznačený mojím malým problémom s jedlom. Ale nie len o tom môj blog bol. Bol o mne. A som naň hrdá. Hrdá na to, že som dokázala zo seba dostať všetko, čo mi ubližuje. Preto ho nezmažem ani neprestanem z času na čas navštevovať. Možno tu už nikdy nič nenapíšem, možno jedného dňa áno. To neviem.

Začína sa nová kapitola môjho života a ja som odhodlaná napísať ju najlepšie, ako viem. Nechcem tu písať odkaz na môj nový blog, no každý z vás by ho poľahky spoznal. Nemením sa až tak radikálne. Môj nový blog možno už nebude anonymný, aj keď sa tým pravdepodobne pripravím o slobodu vyjadrenia. Nie som ešte rozhodnutá. Je toho veľa, čo musím premyslieť. No ak ktokoľvek z vás chce ostať so mnou v kontakte (alebo aspoň ďalej sledovať môj nudný život), napíšte mi mail- cassieskinny@azet.sk , rada vám dám moju novú adresu.

Ďakujem vám. Za všetko. Za podporu, milé slová aj za to, že ste tu proste boli a čítali, čo vám chcem povedať. Som rada, že som vám mohla ukázať kúsok seba.

Zbohom Cassie, malá tvrdohlavá víla. Prajem ti krásny život. Miluj sa, taká, aká si. Buď šťastná.

Zbohom.
 

Tam, kde čas neexistuje

10. srpna 2015 v 23:13 | Cassie
Otváram dvere na záhradu a vychádzam von. Slnko visí už len kúsok nad obzorom a horúčava ustupuje. Kráčam po chodníku ku bráničke, ktorá oddeľuje našu záhradu od sveta tam vonku. S vŕzganím ju otváram a pokračujem pomedzi polia a záhony zeleniny smerom k lesu. Vdychujem čerstvý vzduch, ktorý je po celodennom dusne vítanou zmenou. Míňam posledné domy a vstupujem na lesnú cestu. V hlave mi víri milión myšlienok, no žiadnu z nich sa mi nedarí uchopiť, odlietajú ako semiačka púpavy vo vetre. Nevadí mi to. Zvuky ulice utíchajú a nahrádza ich len šepot vetra a šuchotanie lístia pod mojimi nohami. Vchádzam medzi stromy, ktoré sú čoraz hustejšie a slnečné svetlo už len tlmene dopadá pomedzi špáry v konároch. Kráčam pomaly, nikam sa neponáhľam. Mám všetok čas sveta. Som sama a to ma teší. Potrebujem svoju dennú dávku samoty. Nakoniec, je to predsa moje miesto. Moje a nikoho iného. Snažím sa presvedčiť samú seba, že tu nik iný nechodí. Nikdy tu nikoho nestretávam, takže to je možné. Viem si predstaviť len jednu osobu, ktorú by som tu so sebou vzala, ale asi nikdy nebudem mať príležitosť. Je zaujímavé, že som našla človeka, od ktorého nemám nikdy potrebu utiecť, oddýchnuť si, vyventilovať sa. S ostatnými to tak je.

Zrazu zastanem. Ako vždy sa obzriem, aby som sa uistila, že som sama. Cesta pokračuje, no ja z nej schádzam a mierim k veľkému ohnutému stromu. Odhŕňam ovisnuté konáre a pretlačím sa dnu. Stojím, pretože moje oči si potrebujú zvyknúť na šero. Párkrát zažmurkám a usmejem sa. Ocitám sa na jednom z mojich obľúbených miest. Konáre, ktoré som predtým odhrnula sú opäť na svojom mieste a vytvárajú stenu, ktorá ma chráni pred svetom. Kmeň môjho stromu je pokrútený a popraskaný. Tak nejako si predstavujem svoju dušu. Pomedzi konáre prechádza veľmi málo svetla, no mne to stačí. Posledné lúče čoskoro zapadajúceho slnka sú ako bodové reflektory pre javisko mojich myšlienok. Sadám si na zem do suchej trávy a lístia a chrbtom sa opieram o kmeň. Zatváram oči a vdychujem omamnú vôňu lesa. Nemyslím na nič. Som šťastná. Počúvam pieseň vetra a vlastný dych. Niekedy, keď sú veci v mojom živote veľmi zlé, si želám, aby som vrástla do stromu, stala sa jeho súčasťou. Dnes si len užívam pokoj. Les ma objíma. Cítim, že tu patrím. Toto je miesto, kde chcem umrieť. Dlho som ho hľadala, no nakoniec ono našlo mňa. Čas tu pre mňa neexistuje. Snívam.

Po chvíli, ktorá bola dlhá ako nekonečno, vstávam. Mám ešte niečo v pláne a nechcem to premeškať. Odhŕňam ďalšie konáre a kráčam hlbšie do lesa. Nebojím sa, dobre to tu poznám. Stromy mi nikdy neublížia. Zrazu ma oslepí prudké svetlo. Tichučko vykríknem. Armáda stromov nečakane skončila a ja stojím na okraji lesa, hraničiaceho s farebnou lúkou. No nie kvety ohromili môj zrak, ale nádherné nebeské divadlo, ktoré sa predo mnou odohráva.

Slnko sa dotýka hory a na oblohe sú vyliate tie najkrajšie farby sveta. Sadám si do trávy a sledujem ten prenádherný výjav ako dieťa v kine. Som nesmierne šťastná. Nič viac mi netreba. Žiarivo ohraničené oblaky lenivo plávajú po oblohe. Všetko sa mení. Nič nestojí, aby som si to stihla dlhšie obzrieť. Ako život. Všetko plynie.

Stmieva sa. Uvedomujem si, že mi je zima a neochotne vstávam. Predstavenie sa skončilo. Kráčam späť do lesa, tentokrát už rýchlejšie. Nedesia ma tiene stromov, desia ma tiene v mojej mysli a tak sa len snažím sústrediť na svoje kroky. Keď prechádzam okolo môjho stromu, dlaňou prejdem po jeho kmeni a rozlúčim sa s ním. Strážca tajomstiev, verný priateľ. Nikdy ma nesklamal, keď som ho potrebovala. Vždy ma ukryl pred svetom, pred sebou. Odhŕňam konáre a vraciam sa na lesnú cestu. Stromy rednú a ja zo zvyku zakloním hlavu. V momente zastanem. Pomedzi lístie vidím nebesá. Drobné hviezdy ma nútia sa pozerať. Ako vždy mám chuť ich zrátať. Jedna, druhá, tretia..milión miliónov. Všetky sa mi zdajú rovnaké, no predsa je každá krásna. Spolu vytvárajú kúzelné obrazy. Vychádzam z lesa a pokračujem v ceste domov. Tenký kosáčik mesiaca mi ukazuje cestu. Zvuky noci ma vedú domov.


Ukladám sa do postele a celým mojím telom preniká pokoj. Nič na svete ma netrápi. Zatváram oči a vidím to všetko pred sebou. Zaspávam a som šťastná.

More vo vlasoch

28. července 2015 v 21:04 | Cassie
Mám more vo vlasoch
a v duši celý oceán.
-------------------

Život je kúzelný. Sedím, pozerám naň a nestíham sa diviť. Ústa mám otvorené v úžase a na tvári nechápavý výraz. Pretieram si oči, lebo zmysly často klamú a to, čo sa deje nemôže byť pravda.
Proste nemôže.

Chcem tomu veriť, ale je to ťažké. Bojím sa prudko nadýchnuť, aby sa to všetko nerozpadlo, ako mnohokrát predtým. Ako vždy. Tak trochu čakám, že sa stane niečo zlé. Je to až príliš skvelé. Možno by som mala byť z času na čas väčší optimista, ale som proste opatrná. Neverím, že sa dá byť konštantne šťastný.

Pred týždňom sme sa stretli. Po roku, ktorý bol dlhší ako večnosť. Po roku, ktorý bol pre mňa veľmi ťažký. Po roku smútku a nešťastia. A veci, ktoré sa mi doteraz zdali strašne komplikované a bála som sa ich, boli zrazu úplne jasné.
Stačil mi pohľad do tvojich očí. Stačil mi dotyk tvojej ruky. Stačil jeden večer, aby sme spravili to najprirodzenejšie rozhodnutie v mojom živote. Neviem, na ako dlho to bude. Možno mesiac, možno rok, možno večnosť. Nechcem na to myslieť. Nie je to dôležité. Lebo prítomnosť ma nenechá premýšľať nad zlými vecami. Som príliš šťastná na to, aby som to dokázala. V skutočnosti som príliš šťastná aj na to, aby som dokázala písať, snáď to časom prejde. Aj tieto slová musím zo seba dostávať pomaly a nerozhodne, možno v nich nie je žiaden zmysel. Neviem čím to je. Keď sa trápim, mám milión slov, teraz chcem len sedieť a dívať sa. Dívať sa na teba.

Vždy keď zavriem oči, vidím ťa. A už nechcem, aby ma objímal niekto iný. Lebo ku tebe patrím.
Zrazu chcem tancovať, spievať a kričať, povedať svetu, že konečne viem, čo je to šťastie.


No desím sa dňa, kedy ti budem musieť odhaliť všetky tajomstvá. Povedať ti úplne všetko. Ukázať ti tento blog a vyzliecť si pred tebou telo. Čo spravíš, keď uvidíš moju dušu nahú?
Bojím sa.

-------------------
Mám more vo vlasoch
a v duši celý oceán.
 


Milujem

19. června 2015 v 23:26 | Cassie
Milujem oblaky. Keď vyzerajú ako cukrová vata a ja ležím a hľadám v nich tvary.
Milujem, keď sa zapadajúce slnko dotkne hory a všetky farby vylejú sa. A obloha ukáže svoju pravú tvár.
Milujem, keď môžem sedieť v izbe a nevnímať čas. A ostať tak celé minúty, hodiny, večnosť. Len ja sama.
Milujem vodu. Tichú hladinu, ktorá odráža moju dušu ako zrkadlo.
Milujem dážď a kvapky vody dopadajúce na moje strešné okno. Keď počúvam pieseň prírody.
Milujem letné búrky. Keď celú noc nespím a pozorujem hru svetla a trochu sa bojím, no som ohromená silou prírody.
Milujem vôňu po daždi. Vtedy je všetko čisté, nevinné a veci dávajú zmysel. Bolesť zrazu zmizne.
Milujem mesiac, ktorý mení svoju tvár a každú noc je iný. Aj keď je stále rovnaký.
Milujem blikajúce hviezdy, keď ležím na tráve a rátam nekonečno.
Milujem noc a milujem deň.
Milujem.

Znamená to, že žijem?

Prečo musí byť všetko také komplikované? Prečo si proste nedokážeme povedať, že sa milujeme? Prečo hráme hry? Prečo čakáme? Prečo si ubližujeme? Prečo sa bojíme odmietnutia?
Prečo sa tak strašne obávam toho, že necítiš to isté?

Prečo ti nemôžem napísať toto vyznanie a na koniec napísať- Milujem teba, lebo ty miluješ mňa.


Sme v najlepšom veku, no zároveň sme strašne mladí. A máme toho za sebou tak veľa. Prečo to nie je také jednoduché ako dýchať?

nádych (vtiahnuť tvoju lásku hlboko do pľúc, držať)
výdych (vrátiť ti lásku, ktorá sto krát prešla mojimi žilami a dať do nej kus seba)


Niekde v mojom vnútri horí oheň lásky. Možno už len plamienok, možno spaľujúca žiara. Čaká. Na jediného, ktorý ho neuhasí.

Láska, milovať, ľúbiť, mať rád. Čo to znamená? Znamená to vzdať sa seba? Znamená to veriť? Znamená to potrebovať? ..naozaj neviem. Prečo po nej všetci túžime? Prečo si nechávame lámať srdcia, ničiť život, sny, kradnúť vlastnú identitu, súkromie? Čo je na tom také skvelé, niekomu patriť? Čo nás tak ťahá do hlbín pekla?


Myslela som, že to bude iné. Že keď to všetko zo seba dostanem a vypíšem sa, bude mi lepšie. No prešiel už skoro týždeň a ja som na dne. Všetkým ubližujem, pletiem sa im do života, do vzťahov, som sebecká. No v skutočnosti ma nik z nich nepotrebuje. Už týždeň sedím doma a nevychádzam. Nemám na to. Neodpisujem mu. Nemám mu čo povedať. Väčšinu času spím, počúvam hudbu alebo proste nerobím nič. Len premýšľam. Pozorujem dážď, zapadajúce slnce, hiezdy, svet.
Volám o pomoc, no nik moje volanie nepočuje.

Ako ujdem temnote, keď temnota som ja sama?
C.
Miluj ma a budem ťa milovať viac, než všetko, čo milujem.

Staré rany

14. června 2015 v 21:12 | Cassie
Konečne a oficiálne môžem povedať, že mám prázdniny. Prijímačky sú za mnou a dopadli celkom dobre, z čoho mám nesmiernu radosť, no stále tomu nechcem uveriť. Čakám na svoj list. Ako list z Rokfortu, len nie taký skvelý.

A tak som si začala užívať, plánovať a plniť sny.
Premýšľam, prečo si vlastne tie plány robím. Knihy, ktoré musím prečítať, seriály, ktoré musím vidieť, miesta, ktoré musím navštíviť... Prečo? Aký to má zmysel?

Vlastne som chcela napísať jeden z mála veselých a šťastných článkov na tomto blogu. Nie že by som nebola veselá a šťastná osoba, ale vtedy nemám potrebu písať o tom. V poslednej dobe to robím len vtedy, keď je to už veľmi zlé.
Mal to byť článok o skvelých veciach, ktoré som prežila, videla a chcela zaznamenať.
No jedna noc a jeden rozhovor všetko zmenili.

Ak niekto z vás čítal tento blog koncom leta, možno si spomínate na vec, ktorá sa mi stala.
Tu a tu je o tom viac. V jednom stane, v jednu noc mi niekto ublížil. Nedozvedela som sa kto to bol, ani čo presne mi spravil. A aj keď som to pomyselne vytesnala z hlavy a občas som si dokonca hovorila, že sa mi to celé len zdalo, že nič z toho sa nestalo, zmenilo ma to. Poznačilo.
Zmenilo to môj vzťah k mužom. Vzťah k svojmu telu, k samej sebe. Prestala som si vážiť svoje telo a postupne im dovoľujem čoraz viac. Ale aj napriek tomu som sa s tým vyrovnala a vzala to ako lekciu, ako niečo, čo sa muselo stať, lebo som si to zaslúžila. Lebo si sama za to môžem.

Dôvod, prečo o tom znovu píšem je to, že som zistila, kto to bol a čo presne mi urobil. Nakoniec k tomu, čoho som sa bála najviac ani nedošlo, no aj napriek tomu som nešťastná.

Zistila som to po jednej vydarenej piatkovej noci. Sedeli sme na terase, bolo niečo po tretej ráno a on mi zrazu povedal, že to bol on, kto mi to spravil. Nechcela som tomu uveriť. Môj najlepší kamarát. Ten, s ktorým som strávila každý deň, ten, ktorý o všetkom vedel, ten, ktorý videl, čo to so mnou spravilo. A nič nepovedal. Nič neurobil. Čakal 10 mesiacov, kým sa mi priznal. Rozplakala som sa. Ešte chvíľu sme sa o tom rozprávali, ospravedlňoval sa a hovoril, ako veľmi ho to mrzí. Povedala som mu, že to nevadí, že je to v pohode a šli sme spať.

Ale nie je to v pohode. Čím viac o tom premýšľam, tým horšie sa cítim. Spomínam na to, ako som mu na druhý deň po tom s plačom povedala, čo sa mi stalo. Neviem už, čo mi na to povedal. Myslím, že to bolo niečo v zmysle, že to nebude také strašné a určite nie som tehotná a bude to fajn. Teraz, keď na to spätne pozerám, vyznie to tak zvrátene vtipne.

A ja zrazu neviem, či sa s ním ešte chcem kamarátiť. Či sa mu ešte niekedy budem môcť pozrieť do očí.
Bolo by to všetko úplne inak, keby mi v tej chvíli povedal, že to spravil on. Dokonca som nad tým premýšľala, tak trochu som dúfala, že to bol on a nie niekto úplne cudzí. Mohol mi povedať, že ho to mrzí a že sme boli opití a že sme sa spolu nevyspali. Ale nepovedal.
A mohol mi to povedať aj ďalší deň alebo ktorýkoľvek z tých, ktoré nasledovali.

Teraz sedím v svojej izbe a plačem. A bolí to. Strašne to bolí. Neviem, či viac ako vtedy, keď sa to stalo, ale bolí to inak. Staré rany sa potrhali a do mojej duše sa vkráda milión otázok.

Veď ak nemôžem veriť najlepšiemu priateľovi, tak komu?

Možno nabudúce napíšem niečo veselé a šťastné.
C.

Čo ďalej?

2. června 2015 v 22:21 | Cassie
Zvyčajne si nedovolím snívať. Viem, že nedokážem znášať sklamanie.
A ani teraz mi to nevyšlo.
Vlastne som to čakala, vedela som, že sa to takto skončí. Vedela som, že na to nemám.
Ale niečo vo mne strašne chcelo. Občas v slabej chvíľke som si predstavovala svoj život, dokonca to bolo celkom krásne a v tých predstavách som bola šťastná. Verila som, že ak sa tam dostanem, všetko bude možné.
Že možno sa do mňa nakoniec predsa len niekto zamiluje.
Že sa zamilujem ja.

Osem rokov som strávila v škole, ktorá vyformovala moju osobnosť. Dala mi krídla, otvorila myseľ, pomohla nájsť priateľov.
Teraz je tomu všetkému koniec.
Dvere sa zavreli a my sa čoskoro rozbehneme každý svojou cestou.
Začína sa život.
A ja si uvedomujem, že neviem, ako, kde a s kým ho chcem stráviť.
Doteraz som nad tým nemusela uvažovať.
Ale čo ďalej?

Na školu, ktorú som si vysnívala ma nezobrali. Nebola som dosť dobrá. Dosť silná rana pre moje ego, keďže som zvyknutá, že vždy som jedna z najlepších. Ale nakoniec to je jedno. Nik sa nezaujíma o moje maturitné vysvedčenie ani o moje IQ.
Toto je skutočný život.

Pôvodne som dnes už mala byť mŕtva. Naplánovala som to na sobotu 30.mája.
Ale nedokážem to. Musím splniť svoj sľub.
Chcem ešte žiť a zistiť, či láska naozaj existuje.

°°°°°°°°°°°°°°
Ak sa aj vy tak cítite, ak chce vaša duša uletieť do temnej prázdnoty smrti, ak už nenachádzate zmysel, mám pre vás pieseň.


Nevzdávaj to, maličká.
Neopúšťaj svoje telo.
Nenechaj svet zničiť ťa.
Nikdy nezostaneš sama.
A raz budeš šťastná, sľubujem ti to.

°°°°°°°°°°°°°°

Zomrieť

21. dubna 2015 v 21:01 | Cassie
Začínam pochybovať, že moja existencia má nejaký zmysel.

Niektorí ľuďia napíšu dielo, ktoré zmení mnoho životov, iní skladajú hudbu, ktorá je viac než svetlo, ďalší pomáhajú tým, ktorí to potrebujú...
Niektorí proste predávajú drogy a aj to má nejaký zmysel.

Aký zmysel mám ja?

Strašne veľa ľudí sa desí smrti. Možno aj preto mnohí veria v niečo, čo bude ďalej. Aj ja som verila, ale čím som staršia, tým viac tomu veriť nechcem. Nepáči sa mi predstava, že toto všetko nikdy neskončí.
Že sa nikdy nedostanem z pekla.

Smrť si predstavujem ako niečo jednoduché. Ako keď spíte a nič sa vám nesníva. A nič na svete vás netrápi.
Bude mi jedno, kto sa dozvie moje tajomstvá, kto si o mne čo pomyslí, kto príde na môj pohreb, komu budem chýbať a komu nie. Bude mi jedno, čo sa stane s mojím telom, s mojimi vecami. Bude mi jedno, či sa niekto rozplače.
A tá predstava sa mi páči. Že ma už nič nebude trápiť.

Veľa ľudí chce po sebe niečo zanechať. Odkaz, stopu, dielo.
Možno krásny dom, možno niekoho, kto bude niesť jeho priezvisko, možno len spomienku na seba, v mysliach ľudí.

Ja chcem, aby na mňa svet zabudol.
Aby som zmizla zo všetkých životov.
Chcem sa rozplynúť ako para.

- - - - - - - - -

Nedesí ma smrť. Desí ma, že by som musela žiť naveky. Myslím, že je to naozaj hrôzostrašná predstava.
Možno napokon toto je zmysel môjho života.
Zomrieť.

Další články


Kam dál