Nezmyselný, nezáživný, nudný blog. Ako ja.

Problém

18. května 2014 v 20:42 | Cass
Problémom je, že spoločnosť od nás vyžaduje, aby sme boli štíhle, krásne, vždy upravené, milé, vtipné, usmiate a s dobrou náladou. Ale na druhú stranu, chcú, aby sme jedli. Jedli poriadne. Jedli veľa. A ak je už niekto naozaj tučnejší, ako je prípustné, ľudia naňho zazerajú, ohovárajú ho, stránia sa. Prečo so sebou niečo neurobí? Vyzerá hrozne... Prečo nezačne cvičiť? Prečo neskúsi zdravú stravu?

Problémom je, že ak listujem nejakým ženským časopisom, chce sa mi z toho smiať, plakať, vracať a neviem čo ešte. Prečo? Prvá strana- krásna modelka, dokonale vyretušovaná, štíhla ako slamka, božsky padnúce šaty, nádherná tvár a vlasy. A ja sa hneď cítim ako idiot. S mojim akné, špekom na bruchu, nechutným zadkom, s mojím telo. Prehltnem smútok, poviem si, že je to photoshop a idem ďalej. Nájdem článok o módnych trendoch na toto leto. Smutne sa usmejem. Ja si niečo také nemôžem obliecť. Móda pre ženy nad 40, vraví nadpis. A odfotená je tam 17 ročná slečna. Super. To vám vyšlo. Listujem ďalej a cez dojemné životné príbehy ľudí, ktorí ma ani trošku nezaujímajú, sa dostanem k dvojstrane cvikov. Aby sme boli krásne. Super. Takže už aj ten časopis mi vraví, aby som schudla. Hm fajn. Listujem ďalej. Na konci je moja obľúbená krížovka alebo niečo podobné, no kým ku nej prídem, vybehne na mňa časť s receptami. Jo. A som zase hladná. Všetky tie jedlá vyzerajú skvele a ja mám pocit, že ak si hneď neupečiem tú božskú čokoládovú tortu s citrónovou polevou, bude môj život prázdny a nekonečne smutný. Tak a som pri krížovke. Super. Už sa mi ju ani nechce robiť, mám hnusný pocit. Zatváram ten zlomyseľný kus papiera a zo zadnej strany sa na mňa ešte vyškerí nejaká ďalšia modelka. Čo s tým? Nekupovať časopisy? Lenže, to nie je všetko.

Problémom je, že je toho plný internet, sú toho plné reklamy, je toho plná telka.

Problémom je, že sme presýtení pseudokrásou.

Problémom je, že si myslím, že som škaredá a tučná. Ale nie som.

Problémom je, že dievčatá majú depresie zo svojich tiel. Telo, to je to jediné, čo mám, čo mi patrí. Telo a moja myseľ. A ak jedno vraví druhému: Zmizni, strať sa, si nechutné, čo mám spraviť?

Problémom je, že problém sa z toho stáva až vo chvíli, keď už je to vážne zlé.

Problémom je, že nik sa o nás nezaujíma, dokým na tom nie sme tak zle, že cesta späť (ak nejaká ešte existuje) je dlhá a horšia ako cesta do problému.


Čo s tým spravíme?

Cassie
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 qow qow | Web | 19. května 2014 v 9:41 | Reagovat

Naprosto s tebou souhlasím, ale víš co je žalostné? We blame society but we are society.

2 Violet. | + F I T D A Y B O O K + Violet. | + F I T D A Y B O O K + | E-mail | Web | 19. května 2014 v 18:29 | Reagovat

celé si písala sama?
úžasne si to napísala, vystihla si všetky moje myšlienky :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama