Nezmyselný, nezáživný, nudný blog. Ako ja.

Ako deti

18. června 2014 v 23:03 | Cass

18.6.14 - ostáva 13 dní

Dnešná váha- 51,2kg

Ako deti sme boli šťastní. Nepremýšľali nad budúcnosťou, neboli zaľúbení, neboli ovplyvňovaní sexualitou, neboli porovnávaní. Ako deti sme boli všetkým, čím sme chceli byť. Mohli sme sa hrať na čokoľvek. Nik sa z nás nesmial, nik nám to nevyčítal. Mohli sme robiť bláznovstvá a nezmyselné veci. Mohli sme kričať hlasno a mohli sme si ľahnúť doprostred ulice, kedykoľvek sa nám zachcelo. Mohli sme chodiť celý deň v pyžame. Mohli sme sa nafučať, rozrevať, všetko bezdôvodne. Mohli sme mať sprostú náladu, zjesť celú zmrzlinu, keď sme mali chuť, piť teplé mlieko, spať dlho a cez víkendy pozerať rozprávky v telke.
Mohli sme objať a pobozkať kohokoľvek. Mohli sme ľudí chytiť za ruku bez toho, aby to bolo trápne. Mohli sme všetkým kresliť obrázky, vymýšľať básničky, hovoriť im, že ich ľúbime, keď sme to tak v tej chvíli cítili. Mohli sme sa niekomu zavesiť na nohu, keď sme nechceli aby nás opustil. Mohli sme byť zakaždým stredobodom pozornosti a zaspať pri obede.

Bojím sa, že to zmizne. Bojím sa, pretože to už mizne. Pretože ja tie veci robím stále, ale už si o mne ľudia nemyslia, že je to v poriadku. Bojím sa, že sex a veci s tým spojené nám budú prednejšie ako objatia alebo pohľad do očí. Bojím sa ľuďom ukazovať svoje oči, lebo by mohli vidieť to všetko, čo skrývam.

Bojím sa im povedať o veciach, ktoré ma najviac zabíjajú. Klamem. Vravím, že neviem, kvôli čomu som plakala. Keď som s ním bola. Asi len kvôli tomu, že som bola opitá. A všetci mi to uveria. Nikoho nenapadne spýtať sa ma, či mi neublížil, či nezašiel príliš ďaleko. A ja im to nepoviem, pretože je to moja vina. Vždy je to moja vina. Neviem, čo robím. Neviem, čím ich dráždim.

Neviem, prečo už veci nie sú také jednoduché, ako keď sme boli deťmi.

Kedy sa to zmenilo? Vo chvíli, kedy som dostala dôvody k svojmu plaču. Vo chvíli, keď mi prvý krát ublížil chlapec. Vo chvíli, keď ma prvý krát zradila kamarátka. Vo chvíli, keď ma prvý krát vysmiali. Vo chvíli, keď som sa prvý krát opila.

Ako deti chceme byť šťastní. Budeme niekedy?

Bojím sa, že ak jedného dňa stretnem chlapca, ktorý ma bude mať rád a ja budem mať rada jeho, budem mu musieť všetko vyzradiť. Každé jedno maličké tajomstvo. Ako? A bude ma potom ešte niekto mať rád? Nájde sa taký, ktorý neutečie, keď ma spozná? Alebo utečiem zase ja?


Pred kým utekáš maličká? Pred silou v mužoch či pred sebou? Pred láskou? Pred zranením? Alebo pred tou príšerou, ktorá ťa ovládla zvnútra? Pred tvojím skazeným svetom? Pred tou hrôzou, ktorú skrývaš?

Nájdi ma. Chyť ma a nepusti ma. Nenechaj ma utiecť. Zachráň ma pred sebou, kým sa nezničím.
Nikdy ma nenechaj odísť.

Cassie
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Baru Baru | Web | 19. června 2014 v 17:17 | Reagovat

krásně jsi to napsala, až mi to vehnalo slzy.. :o cítím to také tak podobně.. a strašně mě to svazuje :(

2 Ema Ema | 19. června 2014 v 19:10 | Reagovat

Balit budu asi dneska večer :)) a zítra. Jinak, krásně napsané, ale smutné :(

3 Violet. | + F I T D A Y B O O K + Violet. | + F I T D A Y B O O K + | E-mail | Web | 20. června 2014 v 17:16 | Reagovat

veľmi dobre napísané :))

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama