Nezmyselný, nezáživný, nudný blog. Ako ja.

Listopad 2014

Za tebou, je mi hrozná zima

24. listopadu 2014 v 18:19 | Cassie
Chlad sa šíri v mojom vnútri. Ten chlad, ktorý vychádza zo mňa.
Si studená ako ľad.
Raz mi to povedal jeden priateľ. A skutočne som. Alebo som aspoň bola. Až kým neprišiel on.
Teraz moje srdce tlčie. Plamene olizujú moje vnútro. Vždy keď som s ním.
Ale už to nechcem. Chcem byť znovu kus ľadu. Nesmiem im o sebe hovoriť, nie je to dobré. Nesmiem si nikoho pustiť do hlavy, do srdca.. nie je to dobré.

- - - - -

Nerozumiem mužom. Vážne. Nechápem, prečo sa so mnou rozprávajú, píšu mi, chcú ma vidieť. Som šialená a neskrývam to. A aj tak ich niečo vo mne priťahuje. Vždy tých nesprávnych. Objavil sa ďalší v mojom živote. Iný, obyčajnejší, zatiaľ milý. Všetci tak na začiatku vyzerali. Až potom som ich spoznala a zistila, že nie som jediná čudná. A páči sa mi to. Páčia sa mi zvláštni ľudia, zaujímaví, nezvyčajní. Keď sa pred nimi nemusím na nič hrať.

Snažím sa žiť, ale je to ťažké. Nedokážem sa sústrediť na všetky veci, ktoré mám zvládať. Možno nie som stvorená pre tento rýchly svet.
Nestíham sa nadychovať.
Nestíham počítať výdychy.

Jedlo ma ovláda. Som zúfalá. Nenávidím sa. Neviem, ako dlho to ešte vydržím.

Takto sa cítim.


Za tebou, je mi hrozná zima.
Nechcem takto žiť.
Prečo ma nenecháš odísť?
Prečo to tak veľmi bolí?
Cassie

Ponoriť sa

19. listopadu 2014 v 21:54 | Cassie
Ležala som vo vani plnej horúcej vody. Počúvala hudbu, ktorá mi nedovolila premýšľať. To je na hudbe krásne. Niekedy vám pomôže odohnať všetky myšlienky. Všetkých démonov. Ale len na chvíľku.
Zadržala som dych a ponorila sa pod vodu. Tam, kde neexistuje nič, len prítomnosť. Tam, kde myšlienky nemajú moc. Tam, kde je vonkajší svet len tlmená ozvena reality.

Nevadilo by mi, ostať pod vodou navždy. Umrieť po čase. Nezáležalo by na tom, po akom dlhom. Lebo tam, tam v ničote, hlasy v mojej hlave nemajú moc. Nič ma neovláda. Bolesť zmizne.

Ale nakoniec vždy príde chvíľa, kedy sa treba vynoriť. Vrátiť sa na Zem. Žiť. Nezáleží na tom, či to zvládnem, či to chcem, či som pripravená. Nik sa ma nepýta. Nik mi nedal podpísať zmluvu o pobyte na tomto hnusnom svete. Proste ma donútili.
Narodiť sa, žiť, trpieť, zomrieť, zhniť.

Neviem čo cítim. Strašnú ťažobu. Plačem a netuším prečo. Proste to nie je dobré. Nič nie je v poriadku. Ja nie som v poriadku. Možno ani nikdy nebudem. Vzdala som sa nádeje, že raz budem šťastná. Proste to nie je stav mysle pre mňa. Vzdala som sa aj nádeje, že sa do mňa niekto zaľúbi. Alebo, že sa zaľúbim ja. City sú odporné, hnusné, láska ma ničí. Chcela by som to všetko spláchnuť do záchoda, hodiť do koša, podpáliť, rozsypať do mora.
Nechcem už cítiť nič.
Nikdy.


Zavrieť oči a nechať dušu odísť.
Na štyri a pol minúty alebo navždy.
Nezáleží na tom.
Proste neexistovať.
C.

Prečo mu to proste nepoviem?

17. listopadu 2014 v 21:27 | Cassie
Nevidela som sa s ním viac než dva týždne. Ďalšie dva či tri ho ešte neuvidím. Je takmer zvrátené, ako nesmierne mi chýba. Stále naňho myslím. Fakt stále. Už sa mi o ňom aj sníva. Hrabe mi.
Píšeme si, ale to je dosť chabá náhrada. Som ako posadnutá. Dokonca som pár krát mala pocit, že ho vidím a pritom to bol niekto úplne iný.

Ale nepovedala som mu to. To, že mi chýba a chcem ho vidieť. On to tak asi necíti. Tak načo sa trápiť?

- - - - - - - - - - - - -

Život by bol oveľa jednoduchší, keby sme si úprimne hovorili, čo cítime a čo si myslíme. Možno by som zistila, že je to takto len z mojej strany, ale aspoň by som nemala tú hnusnú klamlivú naivnú nádej. Prečo si navzájom nevravíme, keď nám niečo ublíži, keď máme niekoho radi, keď nám niečo lezie na nervy, keď niečo chceme povedať..? Ale niekedy proste mlčíme. A príležitosti nám unikajú.

Bojím sa toho. Bojím sa, že nikdy nikomu nepoviem, že ho milujem. Bojím sa, že to nik nepovie mne. Že proste nebude príležitosť, že niečo zmeškám.

Cassie

Sklamania

11. listopadu 2014 v 0:04 | Cassie
Nechcem už byť smutná. Ale nejde to. Prečo som to tu dokázala, ale teraz to už nefunguje?
Fakt netuším.

Október bol obyčajný. Okrem mojich narodenín, pár prepitých piatkov (a iných dní), mora sĺz, niekoľkonásobne zlomeného srdca a nezvládania školy sa nič výnimočné neudialo.

- - - - - - - -
Predsavzatia na október:
1. Nevzdávať sa a chudnúť. - nič som neschudla.
2. Osláviť narodeniny nezabudnuteľným spôsobom. - splnené!
3. Čítať každý jeden deň. - ak sa rátajú aj správy na fb..
4. Neflákať školu. - prečo si dávam také nereálne predsavzatia?!
5. Nenechať sa ním manipulovať. - nemožné, som totálne namotaná.
6. Cvičiť. - žiadna výhra.
7. Ísť púšťať šarkana. - asi najkrajší zážitok za celý október.
8. Oliznúť si lakeť. - to isté, ako bod 4...
9. Naučiť sa hrať na pohároch. - celkom mi to už ide.
10. Zvládnuť nové origami. - ale opitá to skladať neviem.
11. Byť dobrou kamarátkou. - myslím, že to mi šlo.
12. Ísť nakupovať. - splnené.
13. Pozerať AHS. - nebol čas ani odvaha.
14. Nepremárniť ani jediný deň. - prokrastinácia povedala, že toto pravidlo budeme proste ignorovať.
15. Venovať sa blogu. - nič moc..
16. Zabávať sa. - splnené na 100%
17. Nefajčiť, piť len trošku. - haha. vážne?
18. Starať sa o svoj vzhľad. - ja som chcela vyzerať rozbito, fakt som sa na tom namakala!
19. Dať si piercing. - nazbierať odvahu oznámiť našim, že si ho chcem dať.
20. Byť dospelá. - ako kedy.
-------
+ 21. Ľúbiť. - to už nechcem.


Vymyslím ďalšie, teraz už by to mohlo byť niečo splniteľné..
Snáď sa to zlepší.
Ďakujem, že ma podporujete.
Mimochodom, stále som neschudla a neprestala sa napchávať. A už mi je trápne vyhovárať sa, že mám svoje dni, alebo že je to kvôli tomu, že mi zlomil srdce. Lebo v skutočnosti som žiadne srdce už dávno nemala. Proste som hlúpa a zaslúžim si vyzerať tak ako vyzerám. Ale nechcem to. Radšej sa už nevážim. Mám dosť veľa dôvodov na plač. Len tie zrkadlá ma stále ničia.
Tie hlasy ma ničia.

Majte sa lepšie ako ja.
C.

V hmle

9. listopadu 2014 v 17:46 | Cassie
Môj život je zahalený v hmle. Nevidím pred seba, nevidím za seba, žiadne svetlo, žiadna cesta. Počujem hluk, krik, radostný smiech. Ale všetko je tlmené. A ja neviem, ktorým smerom sa mám vydať. Kde je radosť? Kde je šťastie?
Opar ťažoby mi skalil myseľ. A ja už nedokážem jasne uvažovať.
Neviem čo sa deje. Čo to robím? Prečo?
Som uväznená vo vlastnej bezmocnosti. Obklopená ľuďmi, nesmierne osamelá.

Robím samé hlúposti. Kvôli sebe, kvôli nemu. Naivná a hlúpa. Príliš ľahkomyseľná. Nezodpovedná.
Nekonečne smutná.

Najradšej by som mu už nikdy neodpísala. Neozývala sa priateľom a len tak bola týždeň sama. Bez ľudí. Lebo ich prítomnosť ma ničí. Neviem, čo mu mám povedať. Za nič to nestojí. A ja som mu pravdepodobne ukradnutá...

Neviem ako ďalej. Nechcem to takto. Nedokážem žiť svoj život. Potrebujem nový nádych. Potrebujem východ slnka.

- - - - - - - - - -

Nič nie je tak ako má byť. Ja nie som taká, ako mám byť. Aká mám byť? Neviem. Pekná, štíhla, šťastná, milovaná. Nič z toho. Všetko pokazím. Ku každému som odporná. Na ničom mi nezáleží. Odpad, počuješ? Si odpad!

Mám aj lepšie dni, ale dnešok to nie je. Dnešok je zase raz nechutná nedeľa. Odporná smradľavá nedeľa.
A malá víla sa utápa v žiali a strašne, strašne mu chce napísať, nech jej odpustí, že sa správa ako hlupaňa. Ale nemôže. Nemôže zase všetku vinu brať na seba. Nemôže.

C.