Nezmyselný, nezáživný, nudný blog. Ako ja.

Prečo mu to proste nepoviem?

17. listopadu 2014 v 21:27 | Cassie
Nevidela som sa s ním viac než dva týždne. Ďalšie dva či tri ho ešte neuvidím. Je takmer zvrátené, ako nesmierne mi chýba. Stále naňho myslím. Fakt stále. Už sa mi o ňom aj sníva. Hrabe mi.
Píšeme si, ale to je dosť chabá náhrada. Som ako posadnutá. Dokonca som pár krát mala pocit, že ho vidím a pritom to bol niekto úplne iný.

Ale nepovedala som mu to. To, že mi chýba a chcem ho vidieť. On to tak asi necíti. Tak načo sa trápiť?

- - - - - - - - - - - - -

Život by bol oveľa jednoduchší, keby sme si úprimne hovorili, čo cítime a čo si myslíme. Možno by som zistila, že je to takto len z mojej strany, ale aspoň by som nemala tú hnusnú klamlivú naivnú nádej. Prečo si navzájom nevravíme, keď nám niečo ublíži, keď máme niekoho radi, keď nám niečo lezie na nervy, keď niečo chceme povedať..? Ale niekedy proste mlčíme. A príležitosti nám unikajú.

Bojím sa toho. Bojím sa, že nikdy nikomu nepoviem, že ho milujem. Bojím sa, že to nik nepovie mne. Že proste nebude príležitosť, že niečo zmeškám.

Cassie
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 liliforana liliforana | Web | 18. listopadu 2014 v 16:33 | Reagovat

:( vím jak se cítíš :( Je to moc složité .. hlavně mě přijde, že chlapci moc nedávají city najevo. Víš třeba tě má rád, ale taky má možná strach! Bylo by to jednodušší to máš pravdu, kdyby jsme si říkali pravdu a co cítíme do očí! Ale zase někdy pravda bolí.. tak je to asi tak správně!! Zlato, já věřím, že jednou to řekneš a taky dostaneš odpověď, kterou si zasloužíš :* a řekni mu to..

2 Julls // drearyway Julls // drearyway | Web | 22. listopadu 2014 v 13:43 | Reagovat

sakra, celý článok som prečítala na jeden dych. mám pocit, ako keby som to písala ja. zobrala si mi myšlienky a slová a dala ich sem. nikdy predtým som na tvojom blogu nebola, ale toto.. to snáď ani nie je možné. toľko rovnakých pocitov. ja som ho síce nevidela o dosť dlhšie, asi mesiac, je to pre mňa utrpenie, aj keď to nedávam zvonka nijak najavo. mám pocit ako by jedna časť zo mňa, ktorá sa ukazuje, len keď som v jeho blízkosti, chýba a ja sa cítim..neúplná. mne sa zas zdá, že vidím jeho kamarátov a potom chvíľku naivne verím, že je tam niekde s nimi, lenže..nakoniec to ani nie sú oni. pripadám si ako nejaký psychopat.

ak ti narovinu nepovie / neukáže, čo k tebe (ne)cíti, nikdy, nikdy! si nemôžeš byť istá. súhlasím s komentárom nadomnou, chlapi a odhaľovanie citov? to nejde dokopy. môže to skrývať tak dobre, až sa ti bude zdať, že vážne k tebe nič necíti, ale skutočnosť môže byť iná, ver mi. :)

i have thousands words for you which you will never hear. myslím, že táto veta všetko vystihuje. ako rada by som mu povedala do očí tisícky vecí, priznala sa mu so všetkým, ale sakra, nikdy to nespravím. radšej budem písať listy pre neho, ktoré nikdy neodošlem a práve tam sa budú skrývať tie slová. možno mi to pomôže (i am a weirdo). who knows.

aj tak mám pocit, že raz príde deň, kedy mu aspoň niečo poviem. nikdy nie všetko. ale aspoň čosi. a mala by si aj ty. možno to je ťažké, ale prekážky sú na to, aby sa prekonávali, nie? :) zvládneš to.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama