Nezmyselný, nezáživný, nudný blog. Ako ja.

Únor 2015

Blízkosť človeka a chladná víla

15. února 2015 v 18:47 | Cassie
Dievča, ktoré potrebuje cítiť
blízkosť človeka.
Že niekoho zaujíma,
hoc aj na jedinú noc,
lebo aj to je viac ako nič.
A potom sa cíti živá,
lebo teplo tela neklame.
A vášeň, bolesť, úzkosť,
všetko skryté v bozku,
po ktorom prahne duša.
A dotyky, ktoré skúmajú,
po ktorých prahne telo.

S kým stráviš noc?
S človekom či s vlastnou beznádejou?

............................


Len škoda, že on to vzal inak.
Len škoda, že mu to ublížilo. A tomu ďalšiemu tiež.

Poznáte tie noci, keď je všetko skvelé, ľudia sú milší, šťastnejší a hviezdy žiarivejšie?
V piatok to tak nebolo. Pretože sa neviem ovládať. Nedokážem vypnúť tú časť mňa, ktorá túži po pozornosti. Ibaže to potom prináša samé problémy. A z chlapca, ktorý bol pre mňa len chlapec jednej sobotnej noci, sa stal chlapec, ktorému som pomotala hlavu. Bolo hrozné vysvetľovať mu, že som bola osamelá a potrebovala som niekoho, kto mi bude robiť spoločnosť, ale že aj mne s ním bolo skvele, aj keď si pamätám len polovicu. Bolo hrozné, keď mi pozeral do očí a ja som v nich videla beznádejnú strápenú dušu. Možno by bolo lepšie, keby som neexistovala.
Neublížila by som kamarátke, chlapcovi, ktorý bol ku mne milý ani chlapcovi, ktorý ma má rád.
A to bol len výpočet jednej piatkovej noci. V skutočnosti ich je oveľa viac. Ľudia, ktorým ubližujem. Rodina, kamaráti, cudzinci. Pomaly prestávam veriť tomu, že to robiť nechcem. Akoby niečo vo mne tešilo, že všetci trpia. Akoby moja temnota chcela ovládnuť čo najviac ľudí. Tá temnota, ktorou ich priťahujem. Tá temnota, ktorú keď im odhalím, prinúti ich vyhľadávať moju spoločosť. Pretože temnota je zvodná.

Čo ti na mne stále vadí?!
Si chladná.
------
Povedal mi, že som chladná.
Si.


Temnota a chlad. Napĺňajú ma.
Smútok ma celú presiakol.
Stále som to ja.
Ale taká, akú ľudia nechcú vidieť.
Cassie

Kvapka bolesti

7. února 2015 v 17:39 | Cassie
Temná myseľ, zahmlený zrak.
Už len hudba ma drží pri vedomí.
Nesmieš zaspať, nesmieš.
Lebo sa už nemusíš prebudiť.
Aj keď, nebolo by to tak lepšie?

Panika, úzkosť, zrýchlený pulz, neschopnosť nadýchnuť sa.
Desať modrých kvapiek a ešte dve nejaké tabletky.

A všetko to odchádza.
Teda, nie všetko.
Bolesť zostala.

Tá, ktorá sa chce dostať von.
Driape mi kožu zvnútra, stláča mi vnútornosti.
A ja jej pomáham.
Necháva za sebou krvavú stopu.
Nie príliš hlbokú.
Ale pomáha to.

A na pár minút som v raji.
No potom je to znovu všetko späť.
Sklamanie a beznádej.

Že som vo všetkom zlyhala.
Že ma odhodil.
Že mi ubližujú tí, ktorých najviac milujem.

Zavieram oči a sústredím sa na nádychy.
Lebo vtedy ešte viem, že žijem.
Moje srdce sa prispôsobuje rytmu hudby.
A ja padám do sladkej prázdnoty.
Tichá nevedomosť.
Bezvedomie prítomnosti.

. . . . . . . . . . . . . . . .


Kvapôčky, kvapky.
Kvapky vody, krvi, dažďa, modrej slasti, alkoholu.
Kvapky riadia náš život.
Celý život plynie po kvapkách.
Celý život skončí kvapkami.

. . . . . . . . . . . . . . . .

Prosím, ak tu ešte niekto občas príde, dajte mi vedieť. Že sa niekto zaujíma. Že nie som všetkým ľahostajná. Že toto všetko ešte má zmysel. Že ja mám ešte zmysel.
V kvapke ukrytá,
Cassie