Nezmyselný, nezáživný, nudný blog. Ako ja.

Duben 2015

Zomrieť

21. dubna 2015 v 21:01 | Cassie
Začínam pochybovať, že moja existencia má nejaký zmysel.

Niektorí ľuďia napíšu dielo, ktoré zmení mnoho životov, iní skladajú hudbu, ktorá je viac než svetlo, ďalší pomáhajú tým, ktorí to potrebujú...
Niektorí proste predávajú drogy a aj to má nejaký zmysel.

Aký zmysel mám ja?

Strašne veľa ľudí sa desí smrti. Možno aj preto mnohí veria v niečo, čo bude ďalej. Aj ja som verila, ale čím som staršia, tým viac tomu veriť nechcem. Nepáči sa mi predstava, že toto všetko nikdy neskončí.
Že sa nikdy nedostanem z pekla.

Smrť si predstavujem ako niečo jednoduché. Ako keď spíte a nič sa vám nesníva. A nič na svete vás netrápi.
Bude mi jedno, kto sa dozvie moje tajomstvá, kto si o mne čo pomyslí, kto príde na môj pohreb, komu budem chýbať a komu nie. Bude mi jedno, čo sa stane s mojím telom, s mojimi vecami. Bude mi jedno, či sa niekto rozplače.
A tá predstava sa mi páči. Že ma už nič nebude trápiť.

Veľa ľudí chce po sebe niečo zanechať. Odkaz, stopu, dielo.
Možno krásny dom, možno niekoho, kto bude niesť jeho priezvisko, možno len spomienku na seba, v mysliach ľudí.

Ja chcem, aby na mňa svet zabudol.
Aby som zmizla zo všetkých životov.
Chcem sa rozplynúť ako para.

- - - - - - - - -

Nedesí ma smrť. Desí ma, že by som musela žiť naveky. Myslím, že je to naozaj hrôzostrašná predstava.
Možno napokon toto je zmysel môjho života.
Zomrieť.

Mráz

15. dubna 2015 v 18:05 | Cassie
Len na chvíľu by som chcela vedieť aké to je. Keď ťa má niekto rád.

Dnes som ťa videla. A všetko sa mi to vrátilo. To, ako veľmi to ešte bolí. Ako veľmi mi na tebe záleží. To, ako mi chýbaš. Ale teraz už to je iné. Chýbaš mi ako priateľ, ako spriaznená duša.

Dni plynú a ja mám pocit, akoby sa nič nemenilo. A pritom nič už nie je také, ako včera.
Občas mám pocit, že sa dusím. Pocitmi a beznádejou. Zúfalstvom.
Už ani neviem, kvôli čomu plačem. Je toho toľko...

Budúcnosť, ktorá mi mizne v hmle.
Prítomnosť, ktorá sa rozpadá, ako keď zrkadlo padne na zem. A ja v každom kúsku vidím seba.
Cítim sa taká osamelá. Akoby som už nič neznamenala.
Minulosť ma prepadáva v nečakaných chvíľach. A ja pred ňou neviem utekať.

- - - - - - - - - - - - -

Mráz napĺňa moju dušu,
ako zamrznutá para,
ktorá vychádza z tvojich úst,
keď mi vravíš,
že je koniec.


Táto pieseň to vyjadrí lepšie, ako všetky moje chabé pokusy.

- - - - - - - - - - - - -

Už nedokážem písať. Strácam svoju identitu. Strácam seba, svoje vnútro.
Už nežijem, len môj odraz blúdi ulicami mesta.
Už nevládzem.