Nezmyselný, nezáživný, nudný blog. Ako ja.

Červen 2015

Milujem

19. června 2015 v 23:26 | Cassie
Milujem oblaky. Keď vyzerajú ako cukrová vata a ja ležím a hľadám v nich tvary.
Milujem, keď sa zapadajúce slnko dotkne hory a všetky farby vylejú sa. A obloha ukáže svoju pravú tvár.
Milujem, keď môžem sedieť v izbe a nevnímať čas. A ostať tak celé minúty, hodiny, večnosť. Len ja sama.
Milujem vodu. Tichú hladinu, ktorá odráža moju dušu ako zrkadlo.
Milujem dážď a kvapky vody dopadajúce na moje strešné okno. Keď počúvam pieseň prírody.
Milujem letné búrky. Keď celú noc nespím a pozorujem hru svetla a trochu sa bojím, no som ohromená silou prírody.
Milujem vôňu po daždi. Vtedy je všetko čisté, nevinné a veci dávajú zmysel. Bolesť zrazu zmizne.
Milujem mesiac, ktorý mení svoju tvár a každú noc je iný. Aj keď je stále rovnaký.
Milujem blikajúce hviezdy, keď ležím na tráve a rátam nekonečno.
Milujem noc a milujem deň.
Milujem.

Znamená to, že žijem?

Prečo musí byť všetko také komplikované? Prečo si proste nedokážeme povedať, že sa milujeme? Prečo hráme hry? Prečo čakáme? Prečo si ubližujeme? Prečo sa bojíme odmietnutia?
Prečo sa tak strašne obávam toho, že necítiš to isté?

Prečo ti nemôžem napísať toto vyznanie a na koniec napísať- Milujem teba, lebo ty miluješ mňa.


Sme v najlepšom veku, no zároveň sme strašne mladí. A máme toho za sebou tak veľa. Prečo to nie je také jednoduché ako dýchať?

nádych (vtiahnuť tvoju lásku hlboko do pľúc, držať)
výdych (vrátiť ti lásku, ktorá sto krát prešla mojimi žilami a dať do nej kus seba)


Niekde v mojom vnútri horí oheň lásky. Možno už len plamienok, možno spaľujúca žiara. Čaká. Na jediného, ktorý ho neuhasí.

Láska, milovať, ľúbiť, mať rád. Čo to znamená? Znamená to vzdať sa seba? Znamená to veriť? Znamená to potrebovať? ..naozaj neviem. Prečo po nej všetci túžime? Prečo si nechávame lámať srdcia, ničiť život, sny, kradnúť vlastnú identitu, súkromie? Čo je na tom také skvelé, niekomu patriť? Čo nás tak ťahá do hlbín pekla?


Myslela som, že to bude iné. Že keď to všetko zo seba dostanem a vypíšem sa, bude mi lepšie. No prešiel už skoro týždeň a ja som na dne. Všetkým ubližujem, pletiem sa im do života, do vzťahov, som sebecká. No v skutočnosti ma nik z nich nepotrebuje. Už týždeň sedím doma a nevychádzam. Nemám na to. Neodpisujem mu. Nemám mu čo povedať. Väčšinu času spím, počúvam hudbu alebo proste nerobím nič. Len premýšľam. Pozorujem dážď, zapadajúce slnce, hiezdy, svet.
Volám o pomoc, no nik moje volanie nepočuje.

Ako ujdem temnote, keď temnota som ja sama?
C.
Miluj ma a budem ťa milovať viac, než všetko, čo milujem.

Staré rany

14. června 2015 v 21:12 | Cassie
Konečne a oficiálne môžem povedať, že mám prázdniny. Prijímačky sú za mnou a dopadli celkom dobre, z čoho mám nesmiernu radosť, no stále tomu nechcem uveriť. Čakám na svoj list. Ako list z Rokfortu, len nie taký skvelý.

A tak som si začala užívať, plánovať a plniť sny.
Premýšľam, prečo si vlastne tie plány robím. Knihy, ktoré musím prečítať, seriály, ktoré musím vidieť, miesta, ktoré musím navštíviť... Prečo? Aký to má zmysel?

Vlastne som chcela napísať jeden z mála veselých a šťastných článkov na tomto blogu. Nie že by som nebola veselá a šťastná osoba, ale vtedy nemám potrebu písať o tom. V poslednej dobe to robím len vtedy, keď je to už veľmi zlé.
Mal to byť článok o skvelých veciach, ktoré som prežila, videla a chcela zaznamenať.
No jedna noc a jeden rozhovor všetko zmenili.

Ak niekto z vás čítal tento blog koncom leta, možno si spomínate na vec, ktorá sa mi stala.
Tu a tu je o tom viac. V jednom stane, v jednu noc mi niekto ublížil. Nedozvedela som sa kto to bol, ani čo presne mi spravil. A aj keď som to pomyselne vytesnala z hlavy a občas som si dokonca hovorila, že sa mi to celé len zdalo, že nič z toho sa nestalo, zmenilo ma to. Poznačilo.
Zmenilo to môj vzťah k mužom. Vzťah k svojmu telu, k samej sebe. Prestala som si vážiť svoje telo a postupne im dovoľujem čoraz viac. Ale aj napriek tomu som sa s tým vyrovnala a vzala to ako lekciu, ako niečo, čo sa muselo stať, lebo som si to zaslúžila. Lebo si sama za to môžem.

Dôvod, prečo o tom znovu píšem je to, že som zistila, kto to bol a čo presne mi urobil. Nakoniec k tomu, čoho som sa bála najviac ani nedošlo, no aj napriek tomu som nešťastná.

Zistila som to po jednej vydarenej piatkovej noci. Sedeli sme na terase, bolo niečo po tretej ráno a on mi zrazu povedal, že to bol on, kto mi to spravil. Nechcela som tomu uveriť. Môj najlepší kamarát. Ten, s ktorým som strávila každý deň, ten, ktorý o všetkom vedel, ten, ktorý videl, čo to so mnou spravilo. A nič nepovedal. Nič neurobil. Čakal 10 mesiacov, kým sa mi priznal. Rozplakala som sa. Ešte chvíľu sme sa o tom rozprávali, ospravedlňoval sa a hovoril, ako veľmi ho to mrzí. Povedala som mu, že to nevadí, že je to v pohode a šli sme spať.

Ale nie je to v pohode. Čím viac o tom premýšľam, tým horšie sa cítim. Spomínam na to, ako som mu na druhý deň po tom s plačom povedala, čo sa mi stalo. Neviem už, čo mi na to povedal. Myslím, že to bolo niečo v zmysle, že to nebude také strašné a určite nie som tehotná a bude to fajn. Teraz, keď na to spätne pozerám, vyznie to tak zvrátene vtipne.

A ja zrazu neviem, či sa s ním ešte chcem kamarátiť. Či sa mu ešte niekedy budem môcť pozrieť do očí.
Bolo by to všetko úplne inak, keby mi v tej chvíli povedal, že to spravil on. Dokonca som nad tým premýšľala, tak trochu som dúfala, že to bol on a nie niekto úplne cudzí. Mohol mi povedať, že ho to mrzí a že sme boli opití a že sme sa spolu nevyspali. Ale nepovedal.
A mohol mi to povedať aj ďalší deň alebo ktorýkoľvek z tých, ktoré nasledovali.

Teraz sedím v svojej izbe a plačem. A bolí to. Strašne to bolí. Neviem, či viac ako vtedy, keď sa to stalo, ale bolí to inak. Staré rany sa potrhali a do mojej duše sa vkráda milión otázok.

Veď ak nemôžem veriť najlepšiemu priateľovi, tak komu?

Možno nabudúce napíšem niečo veselé a šťastné.
C.

Čo ďalej?

2. června 2015 v 22:21 | Cassie
Zvyčajne si nedovolím snívať. Viem, že nedokážem znášať sklamanie.
A ani teraz mi to nevyšlo.
Vlastne som to čakala, vedela som, že sa to takto skončí. Vedela som, že na to nemám.
Ale niečo vo mne strašne chcelo. Občas v slabej chvíľke som si predstavovala svoj život, dokonca to bolo celkom krásne a v tých predstavách som bola šťastná. Verila som, že ak sa tam dostanem, všetko bude možné.
Že možno sa do mňa nakoniec predsa len niekto zamiluje.
Že sa zamilujem ja.

Osem rokov som strávila v škole, ktorá vyformovala moju osobnosť. Dala mi krídla, otvorila myseľ, pomohla nájsť priateľov.
Teraz je tomu všetkému koniec.
Dvere sa zavreli a my sa čoskoro rozbehneme každý svojou cestou.
Začína sa život.
A ja si uvedomujem, že neviem, ako, kde a s kým ho chcem stráviť.
Doteraz som nad tým nemusela uvažovať.
Ale čo ďalej?

Na školu, ktorú som si vysnívala ma nezobrali. Nebola som dosť dobrá. Dosť silná rana pre moje ego, keďže som zvyknutá, že vždy som jedna z najlepších. Ale nakoniec to je jedno. Nik sa nezaujíma o moje maturitné vysvedčenie ani o moje IQ.
Toto je skutočný život.

Pôvodne som dnes už mala byť mŕtva. Naplánovala som to na sobotu 30.mája.
Ale nedokážem to. Musím splniť svoj sľub.
Chcem ešte žiť a zistiť, či láska naozaj existuje.

°°°°°°°°°°°°°°
Ak sa aj vy tak cítite, ak chce vaša duša uletieť do temnej prázdnoty smrti, ak už nenachádzate zmysel, mám pre vás pieseň.


Nevzdávaj to, maličká.
Neopúšťaj svoje telo.
Nenechaj svet zničiť ťa.
Nikdy nezostaneš sama.
A raz budeš šťastná, sľubujem ti to.

°°°°°°°°°°°°°°