Nezmyselný, nezáživný, nudný blog. Ako ja.

Staré rany

14. června 2015 v 21:12 | Cassie
Konečne a oficiálne môžem povedať, že mám prázdniny. Prijímačky sú za mnou a dopadli celkom dobre, z čoho mám nesmiernu radosť, no stále tomu nechcem uveriť. Čakám na svoj list. Ako list z Rokfortu, len nie taký skvelý.

A tak som si začala užívať, plánovať a plniť sny.
Premýšľam, prečo si vlastne tie plány robím. Knihy, ktoré musím prečítať, seriály, ktoré musím vidieť, miesta, ktoré musím navštíviť... Prečo? Aký to má zmysel?

Vlastne som chcela napísať jeden z mála veselých a šťastných článkov na tomto blogu. Nie že by som nebola veselá a šťastná osoba, ale vtedy nemám potrebu písať o tom. V poslednej dobe to robím len vtedy, keď je to už veľmi zlé.
Mal to byť článok o skvelých veciach, ktoré som prežila, videla a chcela zaznamenať.
No jedna noc a jeden rozhovor všetko zmenili.

Ak niekto z vás čítal tento blog koncom leta, možno si spomínate na vec, ktorá sa mi stala.
Tu a tu je o tom viac. V jednom stane, v jednu noc mi niekto ublížil. Nedozvedela som sa kto to bol, ani čo presne mi spravil. A aj keď som to pomyselne vytesnala z hlavy a občas som si dokonca hovorila, že sa mi to celé len zdalo, že nič z toho sa nestalo, zmenilo ma to. Poznačilo.
Zmenilo to môj vzťah k mužom. Vzťah k svojmu telu, k samej sebe. Prestala som si vážiť svoje telo a postupne im dovoľujem čoraz viac. Ale aj napriek tomu som sa s tým vyrovnala a vzala to ako lekciu, ako niečo, čo sa muselo stať, lebo som si to zaslúžila. Lebo si sama za to môžem.

Dôvod, prečo o tom znovu píšem je to, že som zistila, kto to bol a čo presne mi urobil. Nakoniec k tomu, čoho som sa bála najviac ani nedošlo, no aj napriek tomu som nešťastná.

Zistila som to po jednej vydarenej piatkovej noci. Sedeli sme na terase, bolo niečo po tretej ráno a on mi zrazu povedal, že to bol on, kto mi to spravil. Nechcela som tomu uveriť. Môj najlepší kamarát. Ten, s ktorým som strávila každý deň, ten, ktorý o všetkom vedel, ten, ktorý videl, čo to so mnou spravilo. A nič nepovedal. Nič neurobil. Čakal 10 mesiacov, kým sa mi priznal. Rozplakala som sa. Ešte chvíľu sme sa o tom rozprávali, ospravedlňoval sa a hovoril, ako veľmi ho to mrzí. Povedala som mu, že to nevadí, že je to v pohode a šli sme spať.

Ale nie je to v pohode. Čím viac o tom premýšľam, tým horšie sa cítim. Spomínam na to, ako som mu na druhý deň po tom s plačom povedala, čo sa mi stalo. Neviem už, čo mi na to povedal. Myslím, že to bolo niečo v zmysle, že to nebude také strašné a určite nie som tehotná a bude to fajn. Teraz, keď na to spätne pozerám, vyznie to tak zvrátene vtipne.

A ja zrazu neviem, či sa s ním ešte chcem kamarátiť. Či sa mu ešte niekedy budem môcť pozrieť do očí.
Bolo by to všetko úplne inak, keby mi v tej chvíli povedal, že to spravil on. Dokonca som nad tým premýšľala, tak trochu som dúfala, že to bol on a nie niekto úplne cudzí. Mohol mi povedať, že ho to mrzí a že sme boli opití a že sme sa spolu nevyspali. Ale nepovedal.
A mohol mi to povedať aj ďalší deň alebo ktorýkoľvek z tých, ktoré nasledovali.

Teraz sedím v svojej izbe a plačem. A bolí to. Strašne to bolí. Neviem, či viac ako vtedy, keď sa to stalo, ale bolí to inak. Staré rany sa potrhali a do mojej duše sa vkráda milión otázok.

Veď ak nemôžem veriť najlepšiemu priateľovi, tak komu?

Možno nabudúce napíšem niečo veselé a šťastné.
C.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama