Nezmyselný, nezáživný, nudný blog. Ako ja.

Srpen 2015

Tam, kde čas neexistuje

10. srpna 2015 v 23:13 | Cassie
Otváram dvere na záhradu a vychádzam von. Slnko visí už len kúsok nad obzorom a horúčava ustupuje. Kráčam po chodníku ku bráničke, ktorá oddeľuje našu záhradu od sveta tam vonku. S vŕzganím ju otváram a pokračujem pomedzi polia a záhony zeleniny smerom k lesu. Vdychujem čerstvý vzduch, ktorý je po celodennom dusne vítanou zmenou. Míňam posledné domy a vstupujem na lesnú cestu. V hlave mi víri milión myšlienok, no žiadnu z nich sa mi nedarí uchopiť, odlietajú ako semiačka púpavy vo vetre. Nevadí mi to. Zvuky ulice utíchajú a nahrádza ich len šepot vetra a šuchotanie lístia pod mojimi nohami. Vchádzam medzi stromy, ktoré sú čoraz hustejšie a slnečné svetlo už len tlmene dopadá pomedzi špáry v konároch. Kráčam pomaly, nikam sa neponáhľam. Mám všetok čas sveta. Som sama a to ma teší. Potrebujem svoju dennú dávku samoty. Nakoniec, je to predsa moje miesto. Moje a nikoho iného. Snažím sa presvedčiť samú seba, že tu nik iný nechodí. Nikdy tu nikoho nestretávam, takže to je možné. Viem si predstaviť len jednu osobu, ktorú by som tu so sebou vzala, ale asi nikdy nebudem mať príležitosť. Je zaujímavé, že som našla človeka, od ktorého nemám nikdy potrebu utiecť, oddýchnuť si, vyventilovať sa. S ostatnými to tak je.

Zrazu zastanem. Ako vždy sa obzriem, aby som sa uistila, že som sama. Cesta pokračuje, no ja z nej schádzam a mierim k veľkému ohnutému stromu. Odhŕňam ovisnuté konáre a pretlačím sa dnu. Stojím, pretože moje oči si potrebujú zvyknúť na šero. Párkrát zažmurkám a usmejem sa. Ocitám sa na jednom z mojich obľúbených miest. Konáre, ktoré som predtým odhrnula sú opäť na svojom mieste a vytvárajú stenu, ktorá ma chráni pred svetom. Kmeň môjho stromu je pokrútený a popraskaný. Tak nejako si predstavujem svoju dušu. Pomedzi konáre prechádza veľmi málo svetla, no mne to stačí. Posledné lúče čoskoro zapadajúceho slnka sú ako bodové reflektory pre javisko mojich myšlienok. Sadám si na zem do suchej trávy a lístia a chrbtom sa opieram o kmeň. Zatváram oči a vdychujem omamnú vôňu lesa. Nemyslím na nič. Som šťastná. Počúvam pieseň vetra a vlastný dych. Niekedy, keď sú veci v mojom živote veľmi zlé, si želám, aby som vrástla do stromu, stala sa jeho súčasťou. Dnes si len užívam pokoj. Les ma objíma. Cítim, že tu patrím. Toto je miesto, kde chcem umrieť. Dlho som ho hľadala, no nakoniec ono našlo mňa. Čas tu pre mňa neexistuje. Snívam.

Po chvíli, ktorá bola dlhá ako nekonečno, vstávam. Mám ešte niečo v pláne a nechcem to premeškať. Odhŕňam ďalšie konáre a kráčam hlbšie do lesa. Nebojím sa, dobre to tu poznám. Stromy mi nikdy neublížia. Zrazu ma oslepí prudké svetlo. Tichučko vykríknem. Armáda stromov nečakane skončila a ja stojím na okraji lesa, hraničiaceho s farebnou lúkou. No nie kvety ohromili môj zrak, ale nádherné nebeské divadlo, ktoré sa predo mnou odohráva.

Slnko sa dotýka hory a na oblohe sú vyliate tie najkrajšie farby sveta. Sadám si do trávy a sledujem ten prenádherný výjav ako dieťa v kine. Som nesmierne šťastná. Nič viac mi netreba. Žiarivo ohraničené oblaky lenivo plávajú po oblohe. Všetko sa mení. Nič nestojí, aby som si to stihla dlhšie obzrieť. Ako život. Všetko plynie.

Stmieva sa. Uvedomujem si, že mi je zima a neochotne vstávam. Predstavenie sa skončilo. Kráčam späť do lesa, tentokrát už rýchlejšie. Nedesia ma tiene stromov, desia ma tiene v mojej mysli a tak sa len snažím sústrediť na svoje kroky. Keď prechádzam okolo môjho stromu, dlaňou prejdem po jeho kmeni a rozlúčim sa s ním. Strážca tajomstiev, verný priateľ. Nikdy ma nesklamal, keď som ho potrebovala. Vždy ma ukryl pred svetom, pred sebou. Odhŕňam konáre a vraciam sa na lesnú cestu. Stromy rednú a ja zo zvyku zakloním hlavu. V momente zastanem. Pomedzi lístie vidím nebesá. Drobné hviezdy ma nútia sa pozerať. Ako vždy mám chuť ich zrátať. Jedna, druhá, tretia..milión miliónov. Všetky sa mi zdajú rovnaké, no predsa je každá krásna. Spolu vytvárajú kúzelné obrazy. Vychádzam z lesa a pokračujem v ceste domov. Tenký kosáčik mesiaca mi ukazuje cestu. Zvuky noci ma vedú domov.


Ukladám sa do postele a celým mojím telom preniká pokoj. Nič na svete ma netrápi. Zatváram oči a vidím to všetko pred sebou. Zaspávam a som šťastná.