Nezmyselný, nezáživný, nudný blog. Ako ja.

Zbohom Cassie

10. září 2015 v 14:56 | Cassie
Stojím na križovatke svojho života a bojím sa pohnúť. Vybrať si smer. Vrátiť sa nemôžem. Nechcem. Minulosť je príliš temná. Vlastne si nie som úplne istá, či si tie temné veci nenesiem so sebou. Možno sa toho už nikdy nezbavím.

Mať blog je ako obnažiť svoju dušu. A ukázať sa svetu nahá. Alebo aspoň tým pár ľuďom, ktorí tu občas zablúdia. Tichí svedkovia, publikum v mojej vlastnej divadelnej hre. A ja vám odhaľujem mojich tajných démonov. Moje sklamania, bolesť, myšlienky. Plne vám dôverujem, že o nich nikomu nepoviete a ja sa tak necítim úplne osamelá vo svete, kde nepatrím.

Myslím, že toto je niečo, čo v obyčajnom živote chýba. Dôvera. Mám desiatky priateľov, no koľkým z nich by som bola ochotná ukázať tento blog? Nikomu. Prečo vlastne? Bojím sa, že ma budú súdiť? Že neudržia tajomstvo? Že sa odo mňa odvrátia? Možno.

Milujem tento blog. Za tých 18 mesiacov mi bol najvernejším priateľom, spoločníkom, strážcom mojich tajomstiev. Občas si čítam svoje staré články a pozorujem, ako veľmi som sa za to obdobie zmenila. Neviem, či k lepšiemu, alebo horšiemu. Asi to nie je podstatné. No stále som to ja. Bez pretvárky, bez lží. Na nič sa tu nemusím hrať. Nemusím sa tváriť ako poslušná dcéra, ochotná kamarátka ani milujúca priateľka. Nemusím a to je na tom krásne.

Písanie mi vždy pomáha. Hlavne, keď som na dne. Pozbieram kúsky svojho zúfalstva, sklamaní, beznádeje a píšem. A zrazu sa cítim voľná. Slobodná. Nič na svete mi nedáva tento pocit. Aspoň nie taký trvácny. Preto s tým nikdy neprestanem. Mojím jediným skutočným snom je napísať knihu, ktorá by sa dotkla duší, ktoré blúdia svetom podobne ako ja. Neviem, či na to mám a či sa mi to niekedy podarí. No ak som sa niekedy dotkla niekoho z vás, aspoň trošku, potom to možno nie je nemožné a som šťastná, že som to dokázala.

Už asi viete, k čomu tento článok smeruje. A ak nie, potom vám to uľahčím. Končím.

Nie s písaním ani s blogovaním. To by mi prinieslo viac bolesti ako čokoľvek iné. Musím však opustiť tento zápisník. Asi rozumiete prečo. Vždy je mi smutno, keď o svojom blogu musím premýšľať ako o blogu, ktorý je poznačený mojím malým problémom s jedlom. Ale nie len o tom môj blog bol. Bol o mne. A som naň hrdá. Hrdá na to, že som dokázala zo seba dostať všetko, čo mi ubližuje. Preto ho nezmažem ani neprestanem z času na čas navštevovať. Možno tu už nikdy nič nenapíšem, možno jedného dňa áno. To neviem.

Začína sa nová kapitola môjho života a ja som odhodlaná napísať ju najlepšie, ako viem. Nechcem tu písať odkaz na môj nový blog, no každý z vás by ho poľahky spoznal. Nemením sa až tak radikálne. Môj nový blog možno už nebude anonymný, aj keď sa tým pravdepodobne pripravím o slobodu vyjadrenia. Nie som ešte rozhodnutá. Je toho veľa, čo musím premyslieť. No ak ktokoľvek z vás chce ostať so mnou v kontakte (alebo aspoň ďalej sledovať môj nudný život), napíšte mi mail- cassieskinny@azet.sk , rada vám dám moju novú adresu.

Ďakujem vám. Za všetko. Za podporu, milé slová aj za to, že ste tu proste boli a čítali, čo vám chcem povedať. Som rada, že som vám mohla ukázať kúsok seba.

Zbohom Cassie, malá tvrdohlavá víla. Prajem ti krásny život. Miluj sa, taká, aká si. Buď šťastná.

Zbohom.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Lili For Ana Lili For Ana | Web | 9. listopadu 2015 v 15:17 | Reagovat

Ahoj Cassie,, tento tvůj krásný článek mě uplně chytil za srdíčko.. protože všechno co jsi napsala je pravda.. Byla si i mně vzorem a nikdy nezapomenu na tu podporu a city, které jsi přenášela do svých článků..
Ona i tato část tvého temného života byla pro něco důležitá.. pamatuj, že vše zlé je k něčemu dobré..

Tak ti přeju, aby jsi už život měla růžový a plný naděje a ne černý a plný zklamání, strachu a bezmoci..

Měj se krásně.. a hlavně buď svá :* :*

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama